Posmrtný život
To, čo sa s nami deje po smrti je otázka, ktorá sužuje každého z nás. Minimálne si ju aspoň raz za život položíme. Aké to bude potom? Bude vôbec niečo, alebo sa premeníme iba na kôpku prachu? Ako sa v Biblii píše: „Prach si a na prach sa i obrátiš.“ No kresťanstvo nie je jediným náboženstvom, ktoré sa venuje otázke posmrtného života. I ostatné duchovné učenia sa touto otázkou zaoberajú už od nepamäti. Predstavíme si ich videnie „život po živote“, ako napísal Raymon Moody, čím rozpútal búrlivé diskusie a sériu ďalších vydaní kníh príbuzného charakteru.
Budhizmus
Budhisti, podobne ako hinduisti, veria v silu karmi a v prevteľovanie duší. Sú presvedčení o tom, že duša človeka sa reinkarnuje a to v rôznych podobách celé stáročia. Jediným, z ich pohľadu „vyslobodením“ je dosiahnutie stavu nirvány, kedy duša končí dlhoročné putovanie a odchádza na odpočinok. V podstate je budhizmus viac ako náboženstvom skôr filozofiou. Jej zakladateľom je Budha, ktorý žil v 5. storočí pred Kristom v Indii. Od 11. storočia sa budhizmus stal náboženstvom a Budha bohom.
Hinduizmus
Hinduisti veria, že to ako žijeme teraz, je dôsledkom našich skutkov v minulom živote. Duša je podľa ich učenia večná a na tomto svete prežíva v rôznych podobách. Telo ale nie je nič viac ako len pominuteľný zovňajšok. Hinduizmus je odvodené od slova „hind“, čo v preklade znamená „Ind“. Je to veľmi príznačné vzhľadom na skutočnosť, že približne 1200 rokov pred naším letopočtom sa moslimský dobyvatelia rozhodli rozlíšiť svojich veriacich od „nevercov“ tejto krajiny tým, že pre označenie ich vierovyznaní začali používať slovo hinduizmus. Hinduizmus nie je len náboženstvom, je označením učenia, filozofie a náboženské tradície v Indii. Veriaci sa delia rôzne, uctievajú rôzne zvyky, majú rozdielne rituály, navštevujú rozličné svätyne a vyznávajú rozličných bohov a prúdy náboženstva (Šivu, Višnu a pod. ). Všetko to „začalo“ približne 1500 rokov pred Kristom a toto obdobie sa označuje i ako „védske obdobie“ siahajúce až do 700 rokov pred n. l..
Kresťanstvo
S kresťanstvom je otázka nesmrteľnosti taktiež úzko spätá. Dá sa povedať, že ho z väčšej časti i definuje, keďže kresťania veria, že po smrti sú dve cesty kam naša duša môže smerovať smeruje (peklo alebo raj). Tretia možnosť (ničota) sa nepripúšťa Veria v nesmrteľnosť duše, ktorej posmrtný život závisí od života na zemi. Naše skutky úzko súvisia s tým, kde bude prebiehať náš posmrtný život. Začiatkom tohto náboženstva je úzko spojovaný s príchodom Mesiáša, keďže na území jeho vzniku (dnešná Palestína a Izrael) žili Židia. Príchod Ježiša Krista, bol pre ľudstvo významným i z hľadiska počítania letopočtov, keďže od jeho príchodu delíme sveta jeho dejiny na obdobie pred n.l. a na obdobie nášho letopočtu. Príchod Mesiáša hlásal Ján Krstiteľ, ktorý Ježiša neskôr i pokrstil.
Islam
Islam je na tom s otázkou života po smrti veľmi podobne, keďže z veľkej mieri vychádza toto učenie zo starého zákona. Podľa učenia proroka Mohameda, i moslimovia veria v posmrtný život na nebesách. Nebolo tomu ale vždy tak. Spočiatku, v časoch kedy sa islam na území Arábie ešte len rozmáhal, stretával sa s mnohými posmeškami a nedôverou. Arabi boli totižto odjakživa národom kočovným a divokým a neverili „v život po živote“. Islam to ale zmenil. Presný dátum vzniku tohto učenia nie je známy. Všetko sa spája s prvým zjavením Muhammada roku 610. Rok 622 je v moslimskom svete označovaný ako 0 rok. Je to rok, kedy sa Muhammad presunul z Mekky do Medíny.
Judaizmus
Ten je ako jedno z mála učení nasmerovaný úplne iným smerom. Otázke nesmrteľnosti sa venuje len okrajovo a väčšiu pozornosť zacieľuje na budúci príchod Mesiáša. Vznikol v 13. storočí pred. n.l. Tento monoteizmus (viera v jediného Boha) zaviedol medzi židovský národ Abrahám. Židia putovali do zeme zasľúbenej (dnešnej Palestíny). Z otroctva ich vyviedol Mojžiš, ktorý im z hory Sinaj zniesol i desať božích prikázaní. Podľa ich učenia si Boh vybral Židov za svoj vyvolený národ a súčasťou ich náboženstva je i „zmluva“ medzi Bohom a nimi, ktorá je podčiarknutá dodržiavaním spomínaných 10 prikázaní.
Potom existujú mnohé počtom veriacich „menšie“ náboženstvá, prevažne na východnej časti našej planéty, ktoré veria v silu svojich predkov a tých aj patrične uctievajú. Veria, že práve predkovia im dodávajú silu, pomáhajú im zo záhrobia a dozerajú na nich.
Mnohé kmene či už Južnej Ameriky alebo na africkom kontinente zase do dnes uctievajú azda najstaršiu silu- Matku Zem. Veria, že príroda je ich „Pánom“, a že po smrti sa opäť vrátia do jej lona ako súčasť kolobehu života na Zemi.
Mnohé teórie o vzniku náboženstiev kalkulujú práve s myšlienkou, že človek nedokáže priať myšlienku úplného konca. Život, by sa nám potom mohol zdať príliš nepodstatným, nezmysleným a priam redundantným. Či je pravda na strane jedných alebo druhých, ťažko povedať. Obe strany sa oháňajú silnými „dôkazmi“ no v konečnom dôsledku celá táto záležitosť stojí a padá len na jednej jedinej veci- na viere. Na tom či ste jej „vlastníkom“ alebo nie.
- Zuzana Sadivová -
© Immortalis s.r.o.