Biela pani
Bielu pani môžeme nachádzať na mnohých hradoch a zámkoch, v ktorých i dnes blúdi jej duša, pričom by sme ju mohli charakterizovať ako mladú ženu, ktorá bola násilne zavraždená a jej duch buď prebýva na mieste, kde bola zabitá alebo sa na danom mieste objavuje v pravidelných intervaloch, pričom je už podľa pomenovania odetá v bielych šatách, s dlhými rozpustenými vlasmi. Zvyknú ju vídavať prevažne deti, starší alebo citlivejší ľudia. Okrem bielej pani sa však na hradoch a zámkoch môžeme stretnúť aj s Čiernou pani. Hoci by sme mohli logicky očakávať, že Biela pani prináša dobro a Čierna zlo, nie je tomu tak. Biela aj Čierna pani môžu na jednej strane signalizovať smrť či blížiacu sa tragickú udalosť, ale na strane druhej aj niečo dobré. Charakter blížiacej sa udalosti by sme mohli vytušiť aj z ich oblečenia, nakoľko hoci Biela a Čierna pani vystupujú v bielych či čiernych šatách, niekedy mávajú rôzne biele či čierne rukavičky, ktoré signalizujú radostnú alebo naopak neradostnú udalosť. Často krát však existuje spôsob, ktorým možno paničku zachrániť a dožičiť jej duši pokoj. Pozrime sa teda bližšie na miesta, kde môžeme Bielu alebo Čiernu pani vidieť i dnes.
Bojnický zámok
Na Bojnickom zámku, ku ktorému patrí aj utešený zámocký park, sa dodnes prechádza Čierna pani. Hoci by sme mohli čakať, že ako Čierna pani, bude zlá, za svojho života to bola ctihodná žena, ktorá pomohla každému, kto ju o pomoc poprosil. Prostý ľud ju mal rád, ale majetky jej a jej mužovi závideli príbuzní. Preto keď sa jej muž a pán zámku vrátil z ťažkých bojov, nahovorili mu, že pani holduje bujarým zábavám a oddáva sa rôznym radovánkam s rytiermi. Nechcel muž uveriť svojej žene, keď mu tá tvrdila, že to nie je pravda a tak musela podstúpiť skúšku. Ale akú to skúšku! Musela aj so svojím dieťaťom v náručí skočiť z Huňadyho veže do priekopy. Ak je vinná tak zomrie, ak nie tak bude žiť. Skočila z veže, ale nedopadla na zem a na mieste, kam mala spadnúť našli len jej roztrhané šaty a mŕtvych príbuzných a falošných svedkov, ktorí ju ohovorili. Od tých čias Čierna pani blúdi po zámku a snaží sa nájsť pokoj. Niekedy je oblečená do čiernych šiat, inokedy možno vidieť len tmavý tieň. A hradný pán? Ten sa od žiaľu a hnevu na seba samého utiahol do kláštora.
Bratislavský hrad
Bratislavský hrad sa okrem majestátneho postavenia nad Starým Mestom môže tiež pochváliť svojou Bielou pani, ktorá prechádza hradom od 14. storočia. Biela pani bola ženou bratislavského župana Štefana Rozgoňa, ktorý na príkaz Žigmunda Luxemburského urobil stavebné úpravy na Bratislavskom hrade z obavy pred husitmi. Avšak okrem prác, ktorých účelom bolo opevnenie hradu dal vykopať na hrade i studňu. Ľudia, ktorí studňu vykopali sa po práve začali domáhať zaslúženej odmeny, ale miesto peňazí ich nechal Rozgoň zabiť. Ale keby ľudia vedeli čo na nich osud, či skôr Rozgoň, chystá! Veru by sa odmeny nikdy neboli domáhali! Sprvu im kat odsekol ruky a potom boli nešťastníci hodení zo skaly. Rozgoňova žena však bola jemná žena, ktorá nemohla takúto nepravosť zniesť a tak sa jej úbohý duch túla chodbami Bratislavského hradu až dodnes.
Kežmarský zámok
Dlhoročnými majiteľmi Kežmarského zámku boli Thökölyovci, ktorí boli v spore s cisárom. Imrich Thököly dokonca proti nemu viedol povstanie, no, neúspešne. Vedel, že musí zutekať, no ešte pred tým než opustil krajinu sa vybral do Kežmarku, zámku, kde schovával drahé poklady, aby bol do budúcna zaopatrený. Zatiaľ sa služobníctvo, ktoré sa dozvedelo o porážke svojho pána, rozutekalo kade ľahšie, teda až na starú kľúčiarku, ktorá sa starala o to, aby boli všetky dvere zamknuté, a aby sa nimi do zámku nedostal žiadny zlodej. Kľúčiarka však o poklade vedela a chcela ho nájsť, aby si sama zabezpečila budúcnosť. Po dlhom hľadaní našla poklad za obrazom v jednej z veží zámku, klenotnici. No poklad bol príliš veľký, aby ho zobrala naraz so sebou. Začala hútať až vyhútala, že ho schová do hradnej kaplnky do krypty odkiaľ viedla cesta do lesov. Keď ho však žena ukryla, dostavil sa na hrad sám Imrich Thököly, ktorý veruže chcel svoj poklad. Prehľadal každú kúsok zámku, ale poklad nenašiel. Nemal už čas na ďalšie hľadanie, lebo cisárski vojaci ho prenasledovali, ale dobre on vedel, kto poklad schoval a tak pred tým, než ušiel, preklial starú kľúčiarku, aby tá ani po smrti nedošla pokoja. Tak, stará kľúčiarka v čiernych šatách blúdi ako Čierna pani po Kežmarskom hrade dodnes.
Levický hrad
Prvá zmienka o Levickom hrade pochádza od Matúša Čáka Trenčianskeho, známeho aj ako Pán Váhu a Tatier. Po jeho smrti začala kráľovská rodina deliť jeho majetky nespravodlivo a to sa nepáčilo jeho priateľovi Feliciánovi Záchovi, ktorý sa rozhodol spáchať na kráľa atentát. Záchovi sa však atentát bohvieako nevydaril, kráľovi preťal rameno, kráľovnej odťal štyri prsty a napokon bol grófom Čeleiom bodnutý nožom. Trestu sa však nevyhla ani Záchova rodina a veruže boli popravené aj jeho deti a práve jedna z jeho dcér Šeba, je povestnou Bielou paňou. Šebu sťali pod Levickým hradom kam prišla hrdo, s hlavou vztýčenou odetá do bieleho rúcha, aby takto poukázala na to, že nemá nič spoločné s otcovým činom. Jej muža zemepána Kopaja vrhli do temnice, kde zomrel. Šeba sa však i dnes túla po Levickom hrade a hľadá svoje nebohé deti, pričom ale nevie, že tie zachránili križiaci a odviedli na Maltu...
Oravský hrad
Na Oravskom hrade, ktorý vznikol najmä zo strategických dôvodov na uhorsko-poľskej ceste sa i dnes prechádza Biela pani, ktorej prítomnosť pripomínajú pohybujúce sa svetielka a zvláštny pocit o prítomnosti niečoho nadprirodzeného. Vlastne na Oravskom hrade nie je len Biela, ale aj Čierna pani. Biela pani bola manželkou rytiera Dvonča, ktorý jej v jednej prudkej hádke odsekol ruku. Pani zomrela na Kvetnú nedeľu. Dodnes chodí s lampášom, aby podľa povesti strašila svojho muža. Naopak Čierna pani bola manželkou Juraja Thurza, ktorá po smrti kontroluje statok, nakoľko bola veľmi dobrou hospodárskou.
Rožmberský hrad
Dlhú dobu sa na Rožmberskom hrade zjavovala Perchta, dcéra Oldřicha II, ktorý ju vydal za Jana z Lichtenštejna proti jej vôli. Nebola Perchta šťastná v tomto posvätnom zväzku a postupne jej z tváre a z úst zmizol jej povestný úsmev. Z nešťastného manželstva ju oslobodila až smrť jej manžela. Perchta sa vrátila na otcov hrad a stala sa jeho dobrým duchom. Pomáhala a ochraňovala tých, čo to najviac potrebovali. Dlho po jej smrti ju vďačný ľud oplakával i modlil sa za ňu, až sa im časom začala zjavovať v snoch, a keby len v snoch... Perchta, Biela pani, sa začala starať o deti svojich príbuzných. Postupne si dojky a opatrovateľky zvykli na jej prítomnosť, až raz strážila jedno dieťa, Petríka, nová opatrovateľka, ktorá o dobrosrdečnej Bielej pani nevedela. Keď ju zbadala osopila sa ňu, že čo si má čo brať Petríka na ruky. Na to sa Perchta nahnevala a prikázala, aby sa opatrovateľky lepšie o deti starali, odišla jednou zo stien izby a už sa nikdy nevrátila. Za stenou, ktorou Biela pani odišla, neskôr našli poklad nesmiernej hodnoty.
Na Perchtu sa však môžeme pozerať aj z iného hľadiska. Ako uvádza Otomar Dvořák v knihe Neuvěřitelné jevy a podivuhodné bytosti Perchta alebo Perychta, mala v dávnejších časoch v bielej aj v čiernej verzii, chodiť v období Vianoc po domoch v dedinách a strašiť deti, hoci význam mena tejto starogermánskej bohyne paradoxne znamená „svietiaca, skvelá, vznešená, ladná.“ Dokonca ako Dvořák ďalej uvádza „pôvodná Perchta dohliadala na dodržiavanie tradícií a odkazov predkov, je pomocnicou rodičiek a prísnou rodovou strážkyňou,“ teda tak ako Perchta z Rožmberského hradu, takže možno vidieť, že legendy o bielych paniach majú hlbšiu históriu než by sme si mohli myslieť. Perchta však má stelesňovať i „nemilosrdný súd rodu nad odpadlíkmi, nad všetkými, ktorí porušia tradíciu vytvorenú generáciami predkov.“
Turniansky hrad
Ešte i dnes sa nad obcou Turňa nad Bodvou týčia zrúcaniny mocného Turnianskeho hradu, z ktorého zostali už iba múry, ktoré však akoby aj teraz chceli pripomenúť tú smutnú udalosť, ktorá sa tu kedysi odohrala...
V 15. storočí získali hrad od Štefana Šafára Bebekovci. Práve z tohto rodu pochádza dnešná Biela pani. Šľachtičná Kristína zo žiarlivosti prebodla dýkou milenca svojej sestry, pričom sa tento ohavný čin snažila zhodiť práve na ňu. Obžalovaná sa však bránila, že ona to nespravila a tak sa konal boží súd, pred ktorým sa mala pravda ukázať. Každý musel podísť s vražednou dýkou k mŕtvemu telu muža a odprisahať, že ho nezabil. Nič sa nedialo až kým k mŕtvemu nepodišla Kristína. Mŕtve telo začalo krvácať, do krvava sa však sfarbila aj dýka, ktorú Kristína držala. I pobrali sa dvorania zobrať Kristínu, aby neunikla spravodlivému trestu, ale skôr ako to stihli vpichla si sama osudnú dýku do srdca. Od tých čias možno Kristínu vídať ako chodí v ruinách hradu...
Zámok v Topoľčiankach
V obci Topoľčianky ležiacej v údolí rieky Žitavy sa nachádza zámok, ktorý prešiel väčšou rekonštrukciou ešte za čias grófky Alžbety Bánffiovej (rodenej Rákoczyovej), ktorá je dodnes nezabudnuteľnou súčasťou zámku. Nie, že by sprievodcovia a ľudia chceli zabudnúť, ale grófka Alžbeta im svojou prítomnosťou zabudnúť nedá. Mnoho sprievodcov hovorí o podivných úkazoch, ktoré v zámku prebiehajú. Niektorí počujú kroky, iní vidia hmlistú postavu prechádzať zatvorenými dverami, počuť tu rôzne zvuky, ktoré ľudí akoby vracali späť v čase napríklad ako sa čeľadníci starajú o kone; veci, ktoré položia na jedno miesto zase nájdu na úplne inde, ale okrem vecí, na ktoré si už „domáci“ zvykli tu mávajú ľudia podivné sny. Ak niekto na zámku zaspí má sny plné krvi a tureckých bojov.
Alžbeta sa ešte ako mladé, 13- ročné dievča, vydala za Adama Erdödyho, ktorý však zomrel v boji a neskôr sa vydala za jeho brata Juraja. Z nešťastného manželstva sa utiekala k dobročinnosti a náboženstvu. Okrem iného založila i tradíciu púte do zámockej kaplnky, kde sa nachádza jej obraz na posmrtnom katafalku v životnej veľkosti. Hovorí sa, že Alžbeta nebola veľmi vysoká, ale za to to bola pekná, milá žena s bielou pleťou a čiernymi vlasmi a tak opisujú i Bielu pani. O Alžbetinom obraze v zámockej kaplnke sa však hovorí, že každý rok na výročie jej smrti, 12. augusta, padne a späť na jeho miesto ho dajú anjeli. No nešťastnú, blúdiacu Alžbetu možno vídavať v zámku každú noc, kým sa nerozplynie v rannej hmle...
Je však možné Bielu či Čiernu pani nejakým spôsobom zachrániť? Niekedy treba vykonať úlohu ako napríklad vziať paničke závoj a utekať s ním na pole pričom sa nemožno obhliadať za seba, aj keby človek počul najsamhoršie zvuky. Niekedy zase treba na mieste, kde sa panička zjavuje, prečkať noc alebo oveľa dlhší čas. Ako uvádza Dvořák Biele panie, ktorých by malo byť na Karlštejně až 12 môže zachrániť ten, „kto dokáže po dobu jedného roka žiť na Karlštejně a ani na okamžik neopustiť jeho brány, dôjde naplneniu osudu, zlomí kliatbu bielych panien a bude odmenený pokladom nesmiernej ceny ... za tridsaťročnej vojny sa pokúsilo úlohu splniť dvanásť vojakov, ktorí tu boli posádkou. Už im zostávalo len pár dní do konca lehoty, ale opili sa a nedodržali podmienku. Ráno boli všetci nájdení mŕtvi, zadusení svojimi priezračnými nevestami...“
Tak či onak, vyslobodené alebo zakliate, Biele i Čierne panie sú súčasťou našich hradov a hoci sme spomenuli len niekoľko z nich, i tieto nám pripomínajú dávne časy.
© Immortalis s.r.o.